DANIN PRÍBEH

            Nie vždy býva cesta k stretnutiu toho pravého životného partnera jednoduchá a priamočiara. Skôr naopak – častokrát môže byť nepriehľadná, bez smerovacích značiek, nebezpečná, monotónna, pridlhá, akoby bez cieľa... Mnohé z nás by o tom vedeli porozprávať svoje. O tom, ako neúspech a neistota vedie k zľaveniu od pôvodných ideálov i v zásadných veciach. Alebo k nesprávnym rozhodnutiam zo strachu, že už iný nemusí prísť. Alebo k postupnému strácaniu nádeje, že vo svojom veku by som ja toho pravého mohla ešte stretnúť.
            Boh na nikoho z nás nezabúda a jeho plán je pre nás ten najlepší. Veríme ale tomu a stojíme o „takýto“ Boží zámer s nami? Nie je pre náš duchovný život skôr príznačný boj s vynárajúcou sa pochybnosťou, či práve na mňa všemohúci a vševediaci Boh trochu nepozabudol? Alebo presvedčenie, že my by sme to pre seba vedeli „zorganizovať“ lepšie, len keby to bolo v našej moci?
            Ani moja cesta k vytúženému spoločnému „áno“ nebola jednoduchá. Vo svojom veku tridsiatničky som sa už začala s obavou pýtať Boha: „Žeby zasvätený život?“ Nebol to však Boží plán pre mňa. A keď som ho napokon stretla, nekonali sa žiadne prelety iskier sympatií, či výbuchy radosti nad ním. Skôr nechápavé zdesenie a výčitky Bohu „Pane, tento?!...“ Tak bol na míle vzdialený mojim predstavám o tom pravom. Boh sa však nemýli a vie, prečo práve tento!!! A ja s odstupom rokov vidím, že takto je to dobré a krásne a že sama by som to lepšie nedokázala vymyslieť.
            Nechcela som však písať veľa o sebe. Skôr by som chcela vyrozprávať iný príbeh. Všetkým, ktoré čakáte a dúfate a niekedy možno aj strácate nádej. Je to príbeh kamarátky Dany. Aj v tomto príbehu to dlho vyzeralo, akoby Boh na ňu pozabudol.
            S Danou som sa zoznámila na vysokej škole. Ona bola odo mňa o pár rokov staršia. Viedla stretká pre vysokoškolákov a zapájala sa všade tam, kde bolo treba pomáhať. Bol to taký typ človeka, ktorý sa rád rozdáva pre druhých. Raz ma pozvala na prázdniny s partiou mladých ľudí. Tam mi Dana venovala veľa svojho času – vedela, aké sú pre mňa, „čerstvého“ konvertitu, rozhovory o Bohu a živote dôležité. Navyše som prežívala náročné štádiá rozpadu niekoľkoročného vzťahu s priateľom. Chápala som, že ona tie rozhovory nepotrebuje, veď sa poväčšine týkali mňa a mojich problémov, preto ma zarazila poznámkou: „Vieš, ja tiež už pochybujem, či toho pravého stretnem... A pritom tak túžim po rodine, deťoch...“ Nechápavo som zareagovala: „Prečo by si ho nestretla, Danka? Veď si mladá, šikovná, máš také dobré srdce, si inteligentná...“
            Až časom som pochopila, prečo možno Dana bojovala s pochybnosťami, či Boh dal, že sa aj pre ňu niekto narodil. Bola inteligentná, možno však až príliš, mala veľké vízie, bola by však nešťastná, keby sa roztrieštili na drobné kúsky o vízie toho druhého. Vedela, že je tvrdohlavá a nerada ustupuje zo svojich predstáv. Na druhej strane očakávala niekoho, kto by bol silnejšou osobnosťou ako ona sama. Niekoho, komu by rada ustúpila, kým by sa rada nechala viesť. Preto od počiatku tá pochybnosť, či aj na ňu Boh myslel.
            Po návrate z vysokej školy do rodného mesta sa naše cesty rozišli. Z príležitostných stretnutí so známymi som o Dane vedela, že svoje sily venuje službe iným. Tak ako to robila vždy. Sem-tam som si spomenula na náš spoločný rozhovor a jej obavy a vtedy som poprosila Boha, aby si na túto dobrú dušu spomenul...
            S Danou sme sa stretli asi po pätnástich rokoch na jednom pracovnom stretnutí. Z krátkeho rozhovoru som pochopila, že vo svojej štyridsiatke je ešte stále slobodná. Vtedy mi to prišlo veľmi ľúto a nedalo mi, aby som Bohu neadresovala výčitku: „Prečo, Pane, prečo si zabudol na túto úžasnú ženu s krásnou dušou a odvekou túžbou po manželstve a rodine? Toľkým mladým pomohla nájsť cestu k sebe a tak úprimne sa vedela tešiť, keď ich videla spolu šťastných, keď videla, ako sa ich rodinky rozrastajú? Prečo je ona stále sama?“
            Asi po dvoch rokoch som sa dozvedela, že Dana sa vydáva. Aj pre ňu sa narodil muž, silná osobnosť a zároveň človek s veľkým otvoreným srdcom. Tiež si myslel, že ostane do konca života slobodným a svoje sily venuje službe blížnym, sociálne slabým a spoločnosťou zaznávaným ľuďom. Nepoznám toho človeka osobne, len z rozhovorov s ním v médiách, kde dostával možnosť prezentovať svoje dielo. Myslím, že on môže byť pre dominantnú Danu človekom, ktorému bude ochotná sa podriadiť. Tiež si viem predstaviť, ako ich ušľachtilé vízie nebudú o seba sa trieť, naopak, môžu sa rozvinúť do spoločného Bohom požehnaného diela. A možno ešte stále nie je neskoro ani na tú rodinku, o ktorej Dana vždy snívala.
            Na záver sa rada zdržím vlastného komentára. Čas určite ukáže, že Boh to pre týchto dvoch ľudí vymyslel veľmi dobre. Rada by som však ukončila jedným krásnym výrokom od Raniera Cantalamessu o nádeji: „Vrúcne si dúfal v Boží zásah a nič sa nestalo? Aj druhýkrát si dúfal a zasa nič? Všetko išlo ako predtým aj napriek toľkým modlitbám, toľkým slzám, azda aj napriek znameniam, že tentokrát už budeš vypočutý? Dúfaj ďalej, dúfaj opäť, až do konca!“